Kengir/Bratislava
16. mája (TASR) - Bola to jedna z najmasovejších, najdlhších a
najtragickejších udalostí v temnej histórii sovietskych gulagov. Došlo k
nej v Karagandskej oblasti v centrálnej časti Kazachstanu, keď v
stepnom pracovnom tábore (steplag) Kengir viac ako päť tisíc väzňov na
40 dní zobralo moc do svojich rúk.
Na potlačenie vzbury použili príslušníci bezpečnostných jednotiek aj
tanky. Oficiálne štatistiky hovoria o takmer piatich desiatkach mŕtvych,
neoficiálne o stovkách. Tragédiu opísal vo svojom svetoznámom diele
Súostrovie Gulag aj Alexander Solženicyn, ktorý sám pocítil krutosť
tohto pracovného tábora. Od začatia Kengirského povstania uplynie vo
štvrtok 16. mája 70 rokov.
V mnohých gulagoch, trestaneckých táboroch nútených prác, do ktorých
umiestňoval sovietsky režim nepohodlných ľudí, vypukli vzbury. Ani jedna
nebola taká tragická, ako tá, ktorá sa začala v dvoch mužských a v
jednom ženskom tábore v Kengire 16. mája 1954.
Po smrti sovietskeho diktátora Josifa Stalina (zomrel 5. marca 1953)
mnohí väzni dúfali, že kruté podmienky v gulagoch sa zmiernia. Nestalo
sa tak, pričom vedenie gulagu v Kengire sa naďalej vyznačovalo
používaním mimoriadne represívnych až zverských postupov od zneužívania,
fyzických trestov, bitia až po vraždenie. Napríklad dozorca, ktorý
zastrelil väzňa pri pokuse o útek získal ako odmenu dovolenku a prémiu,
čo viedlo k nárastu počtu vrážd väzňov.
Bezprostredným podnetom na vznik Kengirského povstania sa stala poprava
trinástich väzňov, ktorí sa v noci pred tým snažili dostať do ženskej
časti tábora. Väzni vyhnali z tábora stráže a postupne sa im podarilo
zmocniť celého tretieho táborového trestaneckého komplexu, nad ktorým
zaviala biela zástava.
Počas 40 dní mali väzni úplnú kontrolu nad gulagom a z troch táborov
vytvorili svojráznu republiku s vlastnou vládou i slobodou vyznania.
Spojili mužský a ženský tábor, čo viedlo k uzatváraniu manželstiev.
Organizovali kultúrny život, nechýbali divadelné predstavenia, koncerty,
zriadili štúdio umeleckej fotografie, vydávali nástenné noviny, mali
vlastný rozhlas, s pomocou ktorého sa snažili spojiť s okolitým svetom.
Štyridsať dní trval tento raj v zlovestnosti gulagu, až nadišiel 26. jún
1954, kedy na svitaní začalo 1600 príslušníkov dvoch divízii vojenskej
ochrany tábora a jednej divízie vojsk sovietskeho ministerstva vnútra
akciu s cieľom odpor väzňov definitívne zlomiť.
Ani nie dvadsaťročná Anna Vittová sa dostala do gulagu len preto, že ju
krivo obvinila susedka, ktorá bola jej konkurentkou v súťaži o
najkrajšie dievča dediny. Na potlačenie Kengirského povstania, počas
ktorého sa vydala, si spomína takto: "Bola som spolu s mužom. Tušili
sme, že sa niečo stane. Keď tank prišiel k baraku, v ktorom sme sa
nachádzali, do okien spustili streľbu slepými nábojmi, matrace začali
horieť a tak sme museli vyjsť von. Všetci ľudia stáli pri stene - tank
smeroval priamo na nás. Môj muž, frontový vojak, okamžite pochopil, že
nám hrozí smrť, odsotil ma nabok a začal kričať aj na druhých, aby ušli.
Avšak už bolo neskoro, ľudia skončili pod pásmi tanku..."
Priamo pri potlačení najtragickejšej vzbury v dejinách gulagov zahynulo
podľa oficiálnych údajov 46 ľudí, 52 ich bolo zranených ťažko a 454
ľahko. Avšak pamätníci z radov väzňov hovoria o stovkách mŕtvych,
niektorí až o 700 obetiach. Po potlačení povstania veliteľ tábora po
prvýkrát oslovil väzňov "súdruhovia".
Príslušníci bezpečnostných zložiek použili pri útoku 98 psov, dymové
bomby, výbušniny, tri požiarne autá a päť tankov T-34. Išlo o jediné
povstanie v gulagu, na potlačenie ktorého nasadila sovietska moc tanky.
0